rechtorik.l@gmail.com

Písala sa jeseň 2011, keď som v jednom z londýnskych parkov pri cvaknutí na mobilnom telefóne precitol a uvedomil si, že sa chcem o fotografii naučiť viac. Netušil som, kam všade ma tento poznávací proces zavedie a ani sa mi nesnívalo, že úspešne zvládnem zlomové psychické skúšky a preskáčem všetky tie polená, ktoré mi pod nohy hádzal trh a miestami aj ja sám. Keby som na začiatku vedel (dobre, že som nevedel! :-D), čo všetko ma na ceste samoučiaceho sa fotografa čaká, nikdy by som s tým ani len nezačal. V istom ohľade je super, že človek nevidí budúcnosť. Dnes je zo mňa multifunkčný človek podľa obrazu doby, v ktorej žijem. 
K fotografiám som začal tvoriť názvy, písať abstraktné príbehy, až som jedného dňa na digitálnej zrkadlovke stlačil tlačidlo "record". Nový svet pohyblivého obrazu, audiovizuál, mi dal to, čo mi vo fotografii chýbalo. Možnosť vyrozprávať predstavu a myšlienku presnejšie, výstižnejšie, pochopiteľnejšie. Tie dni, kedy som chcel byť abstraktný a hlboký umelec, ktorý niekedy nechápe ani sám seba, sú preč. Nie preto, že by som stratil záujem o hĺbku, len sa pre mňa pochopenie diela jeho konzumentom stalo prioritou. Ak existuje definícia umenia, tak potom má asi každý jeden človek svoju vlastnú. Pre mňa sa z umenia stala schopnosť zaujať čo najviac ľudí a podať myšlienku diela tak, aby ju boli schopní pochopiť. Asi preto, že ten pocit, keď opúšťam galériu s nechápavým výrazmi a pocitmi, je pre mňa neskutočne frustrujúci. 
Milujem improvizáciu, milujem “flow”, ten stav bytia, keď všetko plynie v absolútnej harmónii a pred očami mi vzniká jedinečné dielo, ktoré aj keby som sa akokoľvek snažil, tak dokonale by som ho nenaplánoval. To však neznamená, že nemám osnovu a všetko do detailu premyslené... Iba si uvedomujem, že Vesmír, Boh, Osud, nazvite si to ako chcete, je niekedy mocnejší ako človek sám. Za moje komplikované meno som sa kedysi hanbil, dnes som vďačný, že mi v občianskom preukaze svieti Ľubomír Rechtorík. Venujem sa vizuálnej a textovej tvorbe, skúmam svet sociálnych sietí (nie preto, že som chcel, ale preto, že mi to život prihral priamo pod ruku) a neustále ma inšpiruje každodenný život a hudba.

Back to Top